Slovenské obce dostávajú 53 % výnosu dane z príjmov fyzických osôb. Česko však rozkladá príjmy medzi DPH, PIT a CIT, Poľsko ich viac viaže na miestnu ekonomiku a Rakúsko má dokonca vlastnú 3 % obecnú daň z miezd. Čo by sa z toho dalo použiť na Slovensku? 

Slovenské obce dostávajú v roku 2026 spolu 53 % výnosu dane z príjmov fyzických osôb. Na prvý pohľad je to veľké číslo. Problém je inde: pri zdieľaných štátnych daniach stojí financovanie miest a obcí predovšetkým na jednom významnom zdroji. Česko rozkladá riziko medzi DPH, daň z príjmov fyzických aj právnických osôb. Poľsko od roku 2025 výraznejšie naviazalo príjmy samospráv na príjmovú základňu ľudí a firiem na ich území. Rakúske obce majú popri podiele na širokom koši celoštátnych daní aj vlastnú daň viazanú na mzdy v miestnych prevádzkach.

Neznamená to, že máme tieto systémy kopírovať.

Znamená to, že sa oplatí pozrieť za hranice a položiť si jednoduchú otázku:

Ak sa príjmy mesta opierajú najmä o jednu veľkú daň, čo sa stane, keď sa otrasie práve ona?

Najprv jedna dôležitá poznámka

Percentá, ktoré budem v článku porovnávať, nemožno položiť vedľa seba ako výsledky futbalového zápasu.

Slovenských 53 %, českých 25,93 % alebo rakúskych 11,849 % sa počíta z rozdielnych daňových základní a v rôznych systémoch.

53 % z jednej dane nemusí byť viac peňazí než 25,93 % z troch veľkých daní.

Preto nie je podstatná iba výška percenta.

Podstatné je:

• z koľkých zdrojov príjem prichádza,
• čo sa stane pri výpadku jedného z nich,
• nakoľko je príjem naviazaný na miestnu ekonomiku,
• nakoľko ho vie obec ovplyvniť,
• a ako systém vyrovnáva rozdiely medzi bohatšími a slabšími regiónmi.

Slovensko: jedna veľmi silná daňová noha

Podľa zákona č. 564/2004 Z. z. je v roku 2026 53 % celoštátneho výnosu dane z príjmov fyzických osôb príjmom rozpočtov obcí. Ďalších 28,6 % patrí vyšším územným celkom.

Pozor však na jednu častú chybu.

To neznamená, že Banská Bystrica dostane 53 % dane z príjmov, ktorú zaplatia obyvatelia Banskej Bystrice.

Ani Detva nedostane 53 % dane, ktorú zaplatia Detvania.

Ide o celoštátny balík, ktorý štát následne medzi obce rozdeľuje podľa zákonom a nariadením stanovených kritérií.

To má veľkú výhodu.

Bohatá obec s vysokými mzdami nezoberie všetko a obec so slabšou ekonomikou nezostane bez peňazí.

Systém obsahuje solidaritu.

Zároveň však oslabuje priamu väzbu medzi tým:

ako sa darí miestnej ekonomike

a

koľko z toho priamo zostane miestnej samospráve.

Slovenské obce samozrejme nežijú iba z jednej dane

Obce majú vlastné miestne dane. Zákon im umožňuje ukladať napríklad:

• daň z nehnuteľností,
• daň za psa,
• daň za užívanie verejného priestranstva,
• daň za ubytovanie,
• daň za predajné automaty,
• daň za nevýherné hracie prístroje,
• či niektoré ďalšie miestne dane.

Majú tiež poplatok za komunálne odpady, príjmy z majetku, služieb, transferov, dotácií či eurofondov.

Keď teda hovorím o "jednej silnej nohe", netvrdím, že 53 % podielová daň tvorí celý rozpočet obce.

Hovorím o niečom inom:

V systéme zdieľaných veľkých daní je Slovensko mimoriadne koncentrované na daň z príjmov fyzických osôb.

A práve to vytvára riziko.

Čo sa stane, keď štát zmení práve túto daň?

Daň z príjmov fyzických osôb ovplyvňuje:

• vývoj zamestnanosti,
• rast alebo pokles miezd,
• ekonomický cyklus,
• zmeny sadzieb,
• nezdaniteľné časti,
• daňové bonusy,
• a ďalšie rozhodnutia štátu.

Obec pritom o väčšine z nich nerozhoduje.

Môže šetriť.

Môže lepšie hospodáriť.

Môže podporovať rozvoj mesta.

Ale nemôže povedať:

"Na budúci rok si zmeníme daň z príjmov fyzických osôb tak, aby nám rozpočet vyšiel."

Rozhoduje štát.

Zákon dokonca pozná poistku, podľa ktorej má vláda pri zmene sadzby dane vedúcej k poklesu príjmov samosprávy prijať opatrenia na náhradu úbytku.

Ani to však nemení základnú konštrukciu systému.

Ak veľká časť daňového financovania závisí od jedného zdroja, obec je veľmi citlivá na jeho vývoj.

Ľudskou rečou

Predstavme si domácnosť, ktorá má tri príjmy:

• mzdu 2 000 eur,
• prenájom 100 eur,
• a dvadsať eur úrokov.

Technicky má tri zdroje príjmu.

Prakticky však jej finančná stabilita stojí na mzde.

Ak zmizne práve ona, ostatné dva príjmy situáciu nezachránia.

A presne preto je pri verejných financiách dôležitá diverzifikácia, nie iba počet položiek v rozpočte.

Česko: DPH, PIT aj CIT

Český systém rozpočtového určenia daní je zaujímavý tým, že príjmy obcí rozkladá medzi viac veľkých daní.

Podľa aktuálneho zákona dostávajú obce podiel na 25,93 % celoštátneho hrubého výnosu:

• DPH,
• viacerých častí dane z príjmov fyzických osôb (PIT),
• a dane z príjmov právnických osôb (CIT).

Daň z nehnuteľných vecí navyše patrí obci, na ktorej území sa nehnuteľnosť nachádza.

Už samotná štruktúra je odlišná.

Ak oslabne výnos dane z príjmov fyzických osôb, ešte stále existuje DPH a CIT.

Ak slabnú firemné zisky a CIT, domácnosti stále spotrebúvajú a pracujú.

Ak sa zhorší spotreba, situácia sa môže prejaviť na DPH, ale nemusí identicky zasiahnuť všetky ostatné dane.

Samozrejme, pri vážnej recesii môžu klesnúť všetky tri.

Pointa nie je, že diverzifikácia odstráni hospodársky cyklus.

Pointa je, že:

nedáte všetky vajíčka do jedného košíka.

Česi pridali aj malú väzbu na miestne pracovné miesta

Český systém obsahuje ešte jednu zaujímavosť.

Okrem všeobecného podielu existuje aj 1,5 % celoštátneho výnosu dane z príjmov zo závislej činnosti, ktoré sa medzi obce rozdeľuje podľa pomeru počtu zamestnancov vykázaných v jednotlivých obciach.

Nie je to dominantná časť systému.

Ale vytvára určitú logiku:

ak sa v obci pracuje, časť daňového efektu pracovných miest zostáva spojená s týmto územím.

Obec tak nemá finančnú motiváciu iba prilákať ďalších obyvateľov.

Má aspoň čiastočný finančný dôvod podporovať aj pracovné miesta.

Zároveň zostáva zachovaný rozsiahly prerozdeľovací mechanizmus podľa počtu obyvateľov, veľkosti obce, škôl či územia.

To je dôležité.

Čistý systém: "Kto má bohaté firmy, nech si nechá všetky dane" by totiž vytvoril úplne opačný problém.

Poľsko: reforma od roku 2025

Poľsko urobilo v roku 2025 výraznú reformu financovania samospráv.

Starý model založený na podiele zo skutočného inkasa PIT a CIT nahradilo systémom, v ktorom sa výška príjmov samosprávy počíta z príjmovej základne daňovníkov na jej území.

Pri bežnej obci zákon stanovuje podiel:

• 7 % príjmov fyzických osôb, ktoré v danej obci bývajú,
• 1,6 % príjmov právnických osôb, ktoré tam majú sídlo.

Pri mestách s právomocami okresu sú podiely vyššie: 8,6 % pri PIT a 2,2 % pri CIT.

Tu je veľmi dôležité nezamieňať pojmy.

Poľské 7 % nie je 7 % vybratej dane PIT v slovenskom zmysle.

Nový zákon vychádza z príjmov daňovníkov a následne používa zákonom stanovený mechanizmus výpočtu a valorizácie.

Je to teda úplne iná matematika.

Prečo Poliaci systém menili?

Jedným z deklarovaných cieľov bolo posilniť stabilitu samospráv po rokoch, počas ktorých zmeny centrálnej dane z príjmov výrazne ovplyvňovali ich rozpočty.

Poľské ministerstvo financií potvrdilo, že rok 2025 bol prvým rokom nového systému a že reforma zmenila výpočet príjmov samospráv z PIT z väzby na daňové inkaso na väzbu na príjmy daňovníkov.

V roku 2025 dostali poľské samosprávy z PIT približne 174,1 miliardy zlotých, čo bolo výrazne viac než rok predtým; medziročné porovnanie je však práve pre zmenu systému metodicky veľmi problematické.

Zaujímavý je najmä princíp.

Ak v meste:

• rastú mzdy obyvateľov,
• rastú príjmy miestnych firiem,
• pribúdajú ekonomicky aktívni obyvatelia,

rastie aj základňa, z ktorej sa odvíja časť príjmov samosprávy.

To vytvára priamejšiu väzbu medzi:

miestnym ekonomickým rozvojom

a

finančnou situáciou samosprávy.

Má to však aj druhú stranu

Predstavme si dve obce.

Jedna leží pri veľkom priemyselnom centre, má množstvo dobre platených pracovných miest a sídla úspešných spoločností.

Druhá leží v regióne, ktorý desaťročia prichádza o obyvateľov aj firmy.

Ak by sme všetky dane nechali iba tam, kde vzniknú, prvá obec by bola čoraz bohatšia.

Druhá čoraz chudobnejšia.

A pritom aj druhá potrebuje:

• cesty,
• školu,
• verejné osvetlenie,
• sociálne služby,
• vodu,
• odvoz odpadu,
• údržbu.

Preto poľský systém súčasne obsahuje mechanizmy vyrovnávacích potrieb a korekcie bohatstva. Zákon porovnáva daňovú silu jednotlivých samospráv a pracuje s finančným vyrovnávaním slabších a silnejších území.

A práve toto je podľa mňa podstatná lekcia:

Miestna motivácia a solidarita medzi regiónmi sa nemusia navzájom vylučovať.

Dajú sa vložiť do jedného systému.

Rakúsko: široký daňový mix a jedna veľmi zaujímavá miestna daň

Rakúsko ide ešte inou cestou.

Veľká časť daní sa vyberá na federálnej úrovni a následne sa prostredníctvom systému Finanzausgleich rozdeľuje medzi federáciu, spolkové krajiny a obce.

Pri veľkej skupine spoločne zdieľaných federálnych daní dostávajú obce 11,849 %. Krajiny dostávajú približne 20,217 % a federácia 67,934 %.

Dôležité však je, čo je v tom balíku.

Rakúsky systém sa netýka jednej dane.

Do spoločných federálnych daní patria veľké výnosové zdroje vrátane:

• dane z príjmov,
• dane zo mzdy,
• dane z príjmov právnických osôb,
• DPH,
• a ďalších významných federálnych daní.

Rakúske ministerstvo financií uvádza, že približne 84 % celkových daňových príjmov krajiny tvoria práve spoločné federálne dane a pri väčšine z nich sa používa jednotný rozdeľovací kľúč približne 67,9 : 20,2 : 11,9 medzi federáciu, krajiny a obce.

Kommunalsteuer: tri percentá z mzdovej základne

Rakúsko má však ešte jednu vec, ktorá je z pohľadu samosprávy mimoriadne zaujímavá.

Kommunalsteuer.

Je to výlučne obecná daň.

Podnik ju platí v obci, v ktorej sa nachádza jeho prevádzkareň. Sadzba predstavuje 3 % z mzdovej základne zamestnancov danej prevádzky.

Predstavme si firmu, ktorá vytvorí v meste 300 pracovných miest.

Mzdy jej zamestnancov rastú.

Rastie mzdová základňa.

A s ňou rastie aj konkrétny vlastný príjem danej obce.

Nie cez komplikované celoštátne prerozdelenie.

Priamo.

To vytvára veľmi čitateľnú väzbu:

firma → pracovné miesto → mzda → obecný príjem.

A tu sa mení aj motivácia mesta

Ak obec vie, že nové pracovné miesta znamenajú aj priamy príjem do jej rozpočtu, potom má ekonomický dôvod:

• pripraviť priemyselnú zónu,
• riešiť dopravu,
• zrýchliť rozumné povoľovacie procesy,
• spolupracovať so zamestnávateľmi,
• podporovať miestne podnikateľské prostredie.

Samozrejme, mesto nemá robiť čokoľvek iba preto, aby získalo daň.

Má chrániť kvalitu života, životné prostredie a záujmy obyvateľov.

Ale miestna samospráva dostáva priamu finančnú spätnú väzbu za to, že sa na jej území vytvára ekonomická aktivita.

Na Slovensku je táto väzba podstatne slabšia.

Znamená to, že Rakúsko našlo dokonalý systém?

Nie. A toto považujem pri medzinárodnom porovnávaní za veľmi dôležité povedať.

Rakúske obce bez Viedne skončili v roku 2024 spolu približne s miliardovým deficitom, zodpovedajúcim asi 0,2 % rakúskeho HDP.

Ani v roku 2025 problém nezmizol. Podľa rakúskeho Združenia obcí sa deficit obcí bez Viedne síce medziročne znížil približne o štvrtinu, stále však predstavoval okolo 904 miliónov eur.

Prečo?

Pretože žiadny model financovania nevyrieši všetko.

Ak rýchlo rastú:

• mzdy,
• sociálne služby,
• školstvo,
• energie,
• stavebné ceny,
• úroky,

môže mať problémy aj obec s dobre diverzifikovanými príjmami.

Diverzifikácia nezaručuje dostatok peňazí. Znižuje však závislosť od jediného zdroja.

Štyri krajiny, štyri logiky

Veľmi zjednodušene vyzerá porovnanie takto:

Slovensko - veľký celoštátny podiel najmä na PIT
Česko - spoločný podiel na DPH + PIT + CIT, plus miestne prvky
Poľsko - PIT a CIT viac naviazané na príjmovú základňu ľudí a firiem na území
Rakúsko - široký kôš zdieľaných federálnych daní + vlastná 3 % daň z mzdovej základne

A ešte raz:

percentá medzi jednotlivými krajinami nie sú priamo porovnateľné.

Rozdiel je v konštrukcii.

Čo by z toho mohlo byť zaujímavé pre Slovensko?

Nemyslím si, že riešením je preložiť český alebo rakúsky zákon a zajtra ho schváliť na Slovensku.

Každá krajina má:

• inú štruktúru obcí,
• iné kompetencie,
• inú daňovú sústavu,
• inú mieru regionálnych rozdielov.

Niektoré princípy však stoja za diskusiu.

1. Širší daňový mix

Prečo musí byť rozhodujúcim zdieľaným daňovým zdrojom prakticky práve PIT?

Časť financovania by teoreticky mohla stáť na kombinácii:

PIT + CIT + DPH.

Ak sa jednej dani nedarí, systém by nebol odkázaný iba na ňu.

2. Predvídateľnosť

Mesto nepripravuje investíciu na jeden mesiac.

Škola, cesta alebo športovisko sa plánujú na roky.

Samospráva preto potrebuje vedieť s akými príjmami môžeme realisticky počítať o dva alebo tri roky.

Ak štát zmení daňovú politiku, ktorá zásadne ovplyvní samosprávy, mal by zároveň existovať predvídateľný mechanizmus vyrovnania následkov.

Nie každoročné politické rokovanie o tom, či mestá dostanú kompenzáciu, alebo výjazdové rokovania vlády spojené s milosrdným prideľovaním financií.

3. Určitá väzba na miestnu ekonomiku

Nemusíme hneď zavádzať rakúsku Kommunalsteuer.

Zaujímavý by mohol byť aj podstatne miernejší mechanizmus.

Napríklad malá časť zdieľaných príjmov viazaná na:

• počet pracovných miest,
• objem miezd,
• miestnu podnikateľskú základňu,
• alebo kombináciu týchto faktorov.

Tak aby mesto malo priamy finančný dôvod vytvárať prostredie, v ktorom sa oplatí bývať a pracovať.

Ale pozor na jednoduché riešenie "nech všetko zostane tam, kde sa vyrobí"

To by bol podľa mňa opačný extrém.

Predstavme si Bratislavu, priemyselné mestá a centrá veľkých spoločností.

A potom malé obce na juhu, severovýchode alebo v horských regiónoch.

Ak by sme celú daňovú základňu nechali iba na mieste jej vzniku, rozdiely medzi samosprávami by sa dramaticky zväčšili.

Preto by rozumná reforma potrebovala dve súčasné nohy:

motiváciu

Časť príjmov naviazať na miestnu ekonomickú aktivitu.

solidaritu

Významnú časť naďalej rozdeľovať tak, aby aj slabšie regióny dokázali poskytovať základné verejné služby.

Jedno bez druhého by bolo problematické.

Prečo vôbec motivovať obec k ekonomickému rozvoju?

Predstavme si rozhodovanie o novom zamestnávateľovi.

Obec možno bude musieť:

• vybudovať cestu,
• posilniť križovatku,
• upraviť územný plán,
• investovať do verejnej dopravy,
• znášať vyššiu dopravnú záťaž,
• zabezpečiť ďalšie služby.

Firma vytvorí stovky pracovných miest a štátu začne generovať vyššie príjmy z miezd, spotreby a zisku.

Je legitímna otázka:

Nemala by časť tohto ekonomického efektu zostať priamo mestu, ktoré vytvorilo podmienky a nesie časť nákladov?

Rakúsko na túto otázku prostredníctvom Kommunalsteuer odpovedá pomerne jednoznačne.

Český a poľský systém odpovedajú miernejšie.

Na Slovensku je táto väzba oveľa kľukatejšia.

Bohatšie krajiny sú na tom lepšie. Ale pozor na kauzalitu.

Pri porovnaní našich troch susedov si nemožno nevšimnúť ešte jednu vec.

Eurostat pre rok 2025 uvádza HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily pri priemere EÚ = 100 približne takto:

• Rakúsko: 117
• Česko: 92
• Poľsko: 81
• Slovensko: 75.

Bolo by však veľkou chybou povedať:

"Majú iný systém financovania obcí, preto sú bohatší."

Takto ekonomika nefunguje.

Výkonnosť krajiny ovplyvňujú stovky faktorov:

• produktivita,
• vzdelanie,
• kapitál,
• infraštruktúra,
• priemyselná štruktúra,
• demografia,
• kvalita štátu,
• história.

Financovanie samospráv je iba jeden diel skladačky.

Môže však ovplyvňovať, aké stimuly majú mestá a obce a ako stabilne dokážu plánovať svoj rozvoj.

A to už stojí za pozornosť.

Stabilita nie je to isté ako automaticky viac peňazí

Ak by Slovensko zajtra rozdelilo obciam časť DPH alebo CIT, samo osebe by tým nevytvorilo ani jedno nové euro.

Ak by sa iba presunuli percentá medzi štátom a samosprávou, zmenili by sme rozdelenie existujúcich peňazí.

Význam diverzifikácie je inde.

Predstavme si portfólio:

• 100 % v jednej investícii,
• alebo rovnaká hodnota rozdelená medzi viac rôznych aktív.

V druhom prípade nemusíme byť bohatší.

Ale prípadný problém jedného aktíva nás zasiahne menej.

Podobne funguje daňový mix.

Samospráva potrebuje dve veci: peniaze a istotu

Často sa diskusia o financovaní miest zúži na otázku:

Koľko peňazí im štát dá?

Mne pripadá minimálne rovnako dôležitá druhá otázka:

Ako spoľahlivo môžu vedieť, koľko dostanú?

Pre mesto je totiž veľmi ťažké rozumne plánovať:

• viacročnú investíciu,
• úver,
• rekonštrukciu školy,
• mestské bývanie,
• verejnú dopravu,

ak sa jeho najdôležitejší príjem môže výrazne zmeniť rozhodnutím, ktoré neprijíma ono.

Dobré financovanie samosprávy preto nemusí znamenať automaticky viac peňazí.

Malo by znamenať:

stabilnejšie, predvídateľnejšie a rozumnejšie rozložené príjmy.

Päť otázok, ktoré by som položil pri budúcej reforme

Ak sa raz na Slovensku otvorí seriózna diskusia o novom financovaní samospráv, nezaujímal by ma iba jeden údaj:

"Koľko percent dostanú obce?"

Pýtal by som sa:

1. Z koľkých veľkých daní budú príjmy samosprávy pochádzať?

Jedna, dve alebo tri?

2. Koľko príjmu bude stabilné a predvídateľné?

Dokáže mesto plánovať niekoľko rokov dopredu?

3. Bude existovať väzba medzi miestnym ekonomickým rozvojom a príjmom obce?

Ak mesto vytvorí pracovné miesta, pocíti to aj vo vlastnom rozpočte?

4. Ako ochránime ekonomicky slabšie regióny?

Motivácia nesmie zničiť solidaritu.

5. Čo sa stane, keď štát zmení daňové pravidlá?

Kto ponesie následok rozhodnutia, ktoré obec nemohla ovplyvniť?

To sú podľa mňa dôležitejšie otázky než súboj o jedno percento hore alebo dole.

Čo z toho vyplýva

Slovenský systém nie je "zlý" len preto, že stojí na výraznom podiele z PIT.

Celoštátne prerozdelenie má aj významné výhody – najmä solidaritu medzi regiónmi a jednoduchší mechanizmus financovania.

Má však jednu zreteľnú slabinu:

veľká časť zdieľaných daňových príjmov samosprávy je sústredená v jednom type dane.

Česko rozkladá zdieľané príjmy medzi DPH, PIT a CIT.

Poľsko od roku 2025 silnejšie prepája samosprávne príjmy s ekonomickou základňou obyvateľov a firiem na danom území.

Rakúsko kombinuje široký balík federálnych daní s vlastnou obecnou daňou z mzdovej základne.

Ani jeden z týchto systémov nie je bez problémov.

A žiadny nemožno bez rozmýšľania preniesť na Slovensko.

Ale všetky pripomínajú jednu jednoduchú ekonomickú zásadu:

Nestavte všetky peniaze na jednu kartu.

Právne a dátové zdroje

Pre Slovensko je základom zákon č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve, podľa ktorého je v roku 2026 príjmom obcí 53 % výnosu dane z príjmov fyzických osôb a príjmom vyšších územných celkov 28,6 %. Miestne dane upravuje zákon č. 582/2004 Z. z. Legislatíva

České porovnanie vychádza zo zákona č. 243/2000 Sb. o rozpočtovém určení daní, ktorý v aktuálnom znení priznáva obciam podiel na 25,93 % celoštátneho výnosu viacerých zdieľaných daní, osobitný 1,5 % prvok viazaný na zamestnanosť a výnos dane z nehnuteľností na území obce. Zákony pro lidi

Poľský systém upravuje zákon z 1. októbra 2024 o príjmoch jednotiek územnej samosprávy, účinný v novom modeli od roku 2025. Sejm API

Rakúske údaje vychádzajú z Finanzausgleichsgesetz 2024 a oficiálnych informácií rakúskeho ministerstva financií o Kommunalsteuer a rozdelení spoločných federálnych daní. RIS

Makroekonomické porovnanie HDP na obyvateľa v PPS je z databázy Eurostatu za rok 2025. European Commission

Právny a dátový stav k 6. októbru 2026.

JUDr. Jaroslav Brada

právnik a hlavný kontrolór mesta Detva

Jaroslav Brada sa venuje komunálnemu právu, kontrole, verejným financiám a zrozumiteľnej komunikácii samosprávy. Pred zvolením za hlavného kontrolóra pôsobil ako právnik mesta a viac než desať rokov ako advokát. Býva v Banskej Bystrici.

Text vyjadruje odborný názor autora. Nejde o oficiálne stanovisko mesta Detva ani inej verejnej inštitúcie.