Najprv istota, potom drahý projekt. Ako dostať eurofondy rýchlejšie do reálnych stavieb?

Vyhlásená výzva ešte nie je hotová stavba. Samosprávy navyše často musia zaplatiť drahú projektovú prípravu skôr, než vedia, či podporu získajú. Ako nastaviť systém tak, aby sa najprv vyberali dobré projekty, potom im vznikla primeraná finančná istota a až následne sa investovalo do drahej prípravy? 

Predstavte si, že vám niekto ponúkne 300-tisíc eur na nový dom. Má to však jednu podmienku: najskôr musíte zo svojho zaplatiť projekt, posudky, povolenia a ďalšiu prípravu – a až potom sa dozviete, či peniaze na stavbu vôbec dostanete. Pre veľké mesto je to nepríjemné riziko. Pre malú obec môže ísť o zásadný problém.

Pri eurofondoch sa často diskutuje o jednom čísle:

koľko Slovensko vyčerpalo.

Je to dôležitý údaj.

Ale ak chceme pochopiť, prečo sa peniaze premieňajú na cesty, školy, vodovody či verejné priestory pomalšie, než by sme chceli, nestačí pozerať sa iba na posledný krok procesu.

Treba sa vrátiť úplne na začiatok.

K otázke:

Ako vôbec vznikne projekt, ktorý je pripravený tak dobre, aby sa mohol uchádzať o eurofondy?

A kto nesie náklady a riziko jeho prípravy?

Najskôr tri čísla, ktoré sa často zamieňajú

Pri hodnotení eurofondov je dôležité rozlišovať minimálne tri fázy:

výzva → zmluva → skutočne vyčerpané peniaze.

Nie sú to synonymá.

Porovnajme si údaje Programu Slovensko k 31. augustu 2026:

• vo výzvach bolo sprístupnených 94,03 % celkovej alokácie,
• zazmluvnených bolo 70,62 %,
• reálne čerpanie dosahovalo 21,38 %. Eurofondy

A k 30. septembru 2026, kedy bolo v 403 výzvach sprístupnených 11,75 miliardy eur, teda 93,29 % alokácie. Zazmluvnených bolo 4 286 projektov za 9,02 miliardy eur, teda 71,59 %, a čerpanie dosiahlo 2,93 miliardy eur, čiže 23,28 % celkovej alokácie Programu Slovensko.

To je posun.

Zároveň však dobre vidíme, prečo veta:

"Veď výzvy už sú vyhlásené."

ešte nič nehovorí o tom, koľko stavieb, škôl alebo kanalizácií je skutočne hotových.

Výzva nie je zmluva. Zmluva nie je vyčerpaná investícia.

A medzi týmito tromi bodmi sa odohráva veľká časť problému.

Pre veľké mesto nepríjemnosť. Pre malú obec zásadná bariéra.

Predstavme si modelovú investíciu za 300 000 eur.

Samotná realizácia môže byť oprávnená na vysoké eurofondové spolufinancovanie.

Lenže predtým môže obec potrebovať zaplatiť:

• projektovú dokumentáciu,
• geodetické práce,
• statický alebo energetický posudok,
• stavebné či iné povoľovacie procesy,
• inžiniering,
• rozpočet,
• prípravu verejného obstarávania,
• prípravu samotnej žiadosti.

Celková príprava môže pri náročnejšom projekte stáť desiatky tisíc eur.

Povedzme modelovo 50 000 eur.

Pre Banskú Bystricu je aj takáto suma významná, ale rozpočet veľkého mesta ju dokáže za určitých okolností absorbovať.

Pre obec so 400 obyvateľmi môže ísť o úplne inú situáciu.

Ak projekt neuspeje, obec nemá novú stavbu.

Má však projektovú dokumentáciu, posudky a účet za ich prípravu.

Čísla 300 000 a 50 000 eur sú ilustračný model; skutočné náklady závisia od druhu a rozsahu projektu.

Slovensko má takmer 3 000 obcí. A väčšina je veľmi malá.

Tu sa z individuálneho problému stáva problém systémový.

Európska komisia vo svojej správe o Slovensku za rok 2026 upozorňuje, že máme takmer 3 000 obcí a približne 65 % z nich má menej než 1 000 obyvateľov. Fragmentácia miestnej samosprávy podľa Komisie znižuje schopnosť plánovať investície a čerpať fondy EÚ; problémom sú aj obmedzené administratívne kapacity a nedostatok financií vzhľadom na rozsah kompetencií.

V Banskobystrickom kraji je tento problém ešte výraznejší.

OECD uvádza 516 obcí, pričom 91 % z nich má menej než 2 000 obyvateľov a 55 % dokonca menej než 500. V najmenších obciach do 500 obyvateľov išlo v roku 2023 podľa údajov analyzovaných OECD až 55 % výdavkov na administratívne náklady; pri najväčších obciach to bolo 13 %.

A teraz si predstavme rovnakú výzvu pre:

krajské mesto so stovkami zamestnancov

a

obec, kde má starosta niekoľko administratívnych pracovníkov a zároveň rieši odpad, matriku, cesty, stavebné veci, rozpočet, zmluvy a každodenné problémy obyvateľov.

Formálne majú obaja možnosť podať projekt.

Ich štartovacie podmienky však rovnaké nie sú.

Peniaze nie sú jediný problém. Problémom je aj kapacita.

Ak má obec pripraviť kvalitnú investíciu, často potrebuje know-how z viacerých profesií:

• projektanta,
• právnika,
• človeka rozumejúceho verejnému obstarávaniu,
• projektového manažéra,
• odborníka na eurofondové pravidlá,
• podľa projektu energetika, statika, dopravného inžiniera či ďalších profesií.

Veľké mesto môže mať časť týchto kapacít priamo na úrade.

Malá obec ich mať nebude.

A ekonomicky ani nedáva zmysel, aby každá slovenská obec zamestnávala vlastného eurofondového špecialistu, projektanta a verejného obstarávateľa.

Preto riešením nemôže byť iba veta:

"Obce sa musia lepšie pripraviť."

Ak systém od nich požaduje odbornú kapacitu, ktorú vzhľadom na svoju veľkosť nemôžu efektívne budovať samostatne, treba hľadať spôsob, ako túto kapacitu zdieľať.

Najväčší paradox: obec musí investovať ešte predtým, než má istotu

Tu podľa mňa vzniká jedna zo slabín klasických dopytových výziev.

Aby bol projekt kvalitný, nechceme, aby obec priniesla na jednu stranu A4 nápad:

"Chceme postaviť kultúrny dom."

Chceme vedieť:

• kde,
• prečo,
• pre koho,
• aký veľký,
• koľko bude približne stáť,
• či je v súlade so stratégiami,
• či je povoliteľný,
• ako sa bude prevádzkovať.

To je správne.

Lenže medzi jednoduchým projektovým zámerom a stavebne pripraveným projektom môže byť veľmi drahá príprava.

Ak ju obec absolvuje predtým, než má rozumnú mieru istoty, že projekt má v systéme financovania miesto, vzniká ekonomicky zvláštne nastavenie.

Od samosprávy chceme, aby bola opatrná s verejnými peniazmi a aby konala hospodárne.

A zároveň od nej môžeme žiadať, aby investovala desaťtisíce eur do projektu, ktorý sa následne v konkurencii desiatok iných projektov nemusí dostať k financovaniu a skončí v šuflíku.

To neznamená, že každý dobrý nápad má automaticky dostať eurofondy

Práve naopak.

Nebezpečné by bolo nahradiť súťaž systémom:

"Každý starosta si vyberie svoj projekt a štát (EÚ) ho zaplatí."

To by problém iba obrátilo.

Nie každý projekt má zmysel.

Nie každý je prioritný.

Nie každý je dlhodobo prevádzkovo udržateľný.

A nie každý by mal byť financovaný z eurofondov.

Správna postupnosť by podľa mňa mala byť opačná:

1. najprv jednoduchý projektový zámer,

2. potom odborné a strategické posúdenie,

3. následne predbežná priorizácia a finančný rámec,

4. až potom drahá technická príprava,

5. a nakoniec formálna žiadosť, kontrola oprávnenosti a realizácia.

Najprv si povedzme, že projekt je potrebný a má reálnu šancu na financovanie. Až potom doň investujme desiatky tisíc eur na prípravu.

Zaujímavé je, že časť tohto systému už na Slovensku máme

Volá sa integrovaná územná investícia – IÚI.

A práve preto považujem IÚI za jednu z najzaujímavejších vecí v dnešnom Programe Slovensko.

Aktuálny oficiálny materiál uvádza, že cez mechanizmus IÚI sa realizuje 2,41 miliardy eur, teda 19,16 % celej 12,59-miliardovej alokácie Programu Slovensko. MIRRI tento prístup opisuje ako viacúrovňové strategické plánovanie a prioritizáciu investícií v území. Dokument dokonca výslovne hovorí, že klasickú dopytovú súťaž samospráv tu nahrádza motivácia územných partnerov spoločne identifikovať kľúčové strategické investície; základom je územná dohoda o potrebe investície a pripravenosť projektu.

Na Slovensku funguje osem integrovaných územných stratégií na úrovni krajov a 18 funkčných mestských oblastí udržateľného mestského rozvoja. O konkrétnych projektových zámeroch rozhodujú rady partnerstva a kooperačné rady UMR.

To znamená, že správny princíp už poznáme.

Nemusíme vymýšľať všetko od nuly.

IÚI však nie je bianko šek

Tu je dôležitá korekcia.

Ak rada partnerstva povie, že určitý projekt považuje za strategický, neznamená to:

"Peniaze sú automaticky na účte."

Projekt musí naďalej splniť pravidlá programu, oprávnenosť, technické podmienky, pravidlá štátnej pomoci, verejného obstarávania a ďalšie požiadavky podľa konkrétnej investície.

Predbežné strategické zaradenie však rieši inú vec:

znižuje neistotu, či obec vôbec pripravuje projekt, ktorý má v územnom finančnom pláne reálne miesto.

To je obrovský rozdiel oproti situácii:

"Najprv všetko naprojektuj a potom sa uvidí, či sa vojdeš medzi úspešných."

Poľsko: najprv stratégia, potom konkrétne projekty

Dobrým porovnávacím príkladom je Poľsko a jeho Zintegrowane Inwestycje Terytorialne – ZIT.

Ich účelom je podporovať spoluprácu samospráv v mestských funkčných územiach a realizovať integrované projekty, ktoré riešia spoločné problémy územia. Poľský systém počíta s územnými stratégiami a partnerským rozhodovaním samospráv.

A teraz praktická časť.

V Dolnom Sliezsku nájdeme stratégie ZIT, v ktorých sú konkrétne projekty uvedené už vopred na zoznamoch projektov vyberaných nekompetitívnym – nekonkurenčným – spôsobom. Následne sa pre tieto projekty vyhlasujú osobitné nekonkurenčné výzvy.

V septembri 2026 napríklad Dolné Sliezsko vyhlásilo nekonkurenčnú výzvu pre konkrétne projekty miest Lubań a Zgorzelec, ktoré už boli zaradené v schválenej stratégii ZIT a v územnej dohode.

To však opäť neznamená:

"Projekt je v stratégii, takže ho nikto nekontroluje."

Výzva má normálne formálne a vecné hodnotiace kritériá. Projekt musí podmienky splniť.

Rozdiel je v tom, že obec už nesúťaží naslepo s desiatkami iných obcí o to, či vôbec príde na rad.

Čo by som z poľského modelu nekopíroval

Porovnávanie zahraničia má zmysel iba vtedy, ak neskončí vetou:

"V Poľsku to funguje, urobme presne to isté."

Slovensko má inú veľkosť, inú štruktúru obcí, iné regionálne rozdiely a vlastný systém IÚI.

Navyše ani nekonkurenčný výber automaticky nezaručuje:

• dobrý projekt,
• rýchle povoľovanie,
• dobré verejné obstarávanie,
• úspešnú realizáciu,
• alebo nízku cenu.

Preto by som z Poľska nebral konkrétnu administratívnu šablónu.

Vzal by som princíp:

Najprv územná stratégia a prioritizácia. Potom projektová príprava. A až potom konečné rozhodnutie o podpore.

Najprv projektový zámer. Nie tridsaťtisícová dokumentácia.

Predbežná fáza nemusí byť komplikovaná.

Na prvé rozhodnutie často nepotrebujeme realizačný projekt stavby.

Potrebujeme vedieť napríklad:

Čo chceme riešiť?

Chýbajúca kanalizácia? Škola? Cesta? Sociálna služba?

Prečo?

Aký problém investícia odstráni?

Kde?

Je lokalita známa a územne vhodná?

Pre koho?

Koľko ľudí projekt využije?

Približne za koľko?

Nie presný výkaz výmer na euro, ale realistický finančný odhad.

Čo bude projekt stáť po dokončení?

Prevádzkové výdavky sú rovnako dôležité ako investícia.

Z toho už možno vyhodnotiť:

Má projekt strategický zmysel?

Ak áno, potom má význam zaplatiť drahšiu projektovú prípravu.

"Istota" však musí byť podmienená pripravenosťou

Ani opačný extrém nie je správny.

Ak obec dostane alokáciu a potom projekt štyri roky nepripraví, zablokuje peniaze, ktoré by mohol využiť niekto iný.

Preto by predbežná rezervácia musela byť viazaná na:

• harmonogram,
• míľniky pripravenosti,
• lehotu na projektovanie,
• povolenia,
• verejné obstarávanie,
• schopnosť zabezpečiť spolufinancovanie,
• a možnosť alokáciu presunúť, ak prijímateľ projekt nepripraví.

Najprv istota neznamená istota navždy.

Znamená:

"Projekt považujeme za prioritný. Máte reálny finančný priestor. Teraz ho do stanoveného termínu kvalitne pripravte."

To je veľmi odlišná motivácia od:

"Miňte desaťtisíce na prípravu a potom Vám ich možno preplatíme a možno dostanete peniaze na projekt."

Najväčší problém malých obcí sa však ani tým nevyrieši

Aj keď obec vie, že projekt má rezervovaný finančný priestor, stále ho musí:

• pripraviť,
• naprojektovať,
• povoliť,
• rozpočtovať,
• obstarať,
• zrealizovať,
• vyúčtovať,
• monitorovať.

A presne tu malé obce narážajú na druhú bariéru:

ľudí a know-how.

Európska komisia tento problém priamo spája s fragmentáciou slovenských samospráv a nízkou administratívnou kapacitou.

Preto ani lepšie nastavenie výziev samo osebe nestačí.

Nemusíme pritom zakladať ďalšiu agentúru

V Banskobystrickom kraji už takáto infraštruktúra existuje.

Rozvojová agentúra BBSK dnes deklaruje, že malým obciam pomáha s prípravou a čerpaním eurofondov aj implementáciou schválených projektov. Jej služba siaha od projektového zámeru a identifikácie vhodnej výzvy cez prípravu žiadosti až po realizáciu projektu.

To je dobrá správa.

A podľa mňa aj správny základ.

Nemá význam vytvárať ďalšiu paralelnú inštitúciu s rovnakou úlohou.

Otázka skôr znie:

Ako to, čo už existuje, rozšíriť tak, aby malá obec nemusela sledovať desiatky výziev a vždy od nuly hľadať projektového manažéra?

Dnes už pomoc existuje. Ale je aj spoplatnená.

Rozvojová agentúra má verejne dostupný cenník služieb pre obce do 5 000 obyvateľov.

Pri Programe Slovensko stojí podľa cenníka platného od apríla 2025:

• príprava projektového zámeru 800 – 1 000 eur podľa veľkosti obce,
• príprava žiadosti o NFP 1 600 – 1 800 eur,
• samostatne sa účtujú aj úkony pri implementácii, žiadosti o platbu, monitorovacie správy alebo projektový manažment. dobrykraj.sk

To nie je kritika agentúry.

Odborná práca má svoju cenu.

Dokonca je dobré, že kraj už vytvoril tím, ktorý takúto odbornú službu vie poskytovať.

Otázkou pre verejnú politiku je skôr:

Nemalo by byť pre malé obce výhodnejšie kúpiť si základnú permanentnú projektovú podporu, než zakaždým nakupovať jednotlivé úkony až vo chvíli, keď sa otvorí výzva?

Projektový servis by podľa mňa mal fungovať proaktívne

Rozdiel medzi poradenskou službou a skutočným projektovým servisom je v jednej veci:

kto začne konať.

Dnes obec často musí:

1. sama zachytiť výzvu,
2. pochopiť, že je pre ňu vhodná,
3. uvedomiť si, že má projekt,
4. zohnať pomoc,
5. a až potom začať prípravu.

Efektívnejší model by mohol fungovať opačne.

Krajský projektový servis pozná:

• strategické potreby obcí,
• ich pripravované investície,
• stav projektovej pripravenosti,
• pripravované výzvy.

Keď sa objaví vhodná možnosť, systém obci povie:

"Pred rokom ste uviedli, že potrebujete obnoviť školu. O tri mesiace sa otvára vhodná výzva. Ak chcete projekt podať, teraz je posledný čas dokončiť tieto tri podklady."

To je úplne iná úroveň pomoci.

Obec nepotrebuje sledovať výzvy. Výzvy majú hľadať obec.

Samozrejme, nie doslova.

Ale princíp je správny.

Ak kraj pozná projektový zásobník svojich obcí, vie vytvoriť jednoduchý dátový systém:

obec → problém → projektový zámer → pripravenosť → vhodná výzva → potrebné ďalšie kroky.

Na jednej strane máme databázu potrieb.

Na druhej harmonogram výziev.

Medzi nimi môže byť odborný tím.

A dnes už aj softvér či automatizácia, ktoré dokážu veľkú časť párovania robiť priebežne.

Starosta malej obce potom nemusí každý týždeň čítať ministerské weby.

Má sa venovať obci.

Ročný paušál môže dávať väčší zmysel než nulová cena

Nemyslím si pritom, že všetky služby musia byť bezplatné.

Úplne bezplatná služba môže viesť aj k tomu, že obec posiela každý nápad, pretože ju príprava nič nestojí.

Rozumný ročný paušál môže vytvoriť zdravý vzťah:

obec prispieva na službu, ale za svoj príspevok dostáva konkrétnu protihodnotu.

Napríklad:

• priebežné sledovanie výziev podľa potrieb obce,
• automatické upozornenia,
• základné konzultácie,
• projektový zásobník,
• kontrolu pripravenosti,
• metodickú pomoc,
• zvýhodnenú projektovú prípravu a implementáciu.

Takýto systém by nemusel plne nahradiť komerčných projektových manažérov, projektantov ani verejných obstarávateľov.

Mohol by však obci pomôcť zistiť:

čo potrebuje, v akom poradí a kedy.

Najdrahší projekt je ten, ktorý vznikne iba preto, že je otvorená výzva

Toto je druhá strana problému eurofondov.

Nesmieme dostať obce do logiky:

"Je otvorená výzva na rozhľadne, tak poďme postaviť rozhľadňu."

Správne poradie je opačné.

Najprv má byť:

problém → stratégia → projekt.

A až potom:

zdroj financovania.

Preto sú územné stratégie a projektové zásobníky dôležité.

Umožňujú povedať:

"Potrebujeme kanalizáciu, obnovu školy a spojenie dvoch obcí."

A keď sa otvorí vhodný zdroj, financujeme pripravenú prioritu.

Nie:

"Otvorila sa výzva, vymyslime, čo do nej napíšeme."

Čo nám teda hovoria čísla o čerpaní?

To, že ku koncu septembra 2026 bolo zazmluvnených 71,59 % Programu Slovensko, ale vyčerpaných 23,28 %, neznamená automaticky, že všetkých takmer 48 percentuálnych bodov medzi nimi predstavuje "zlyhanie". Projekty sa realizujú počas viacerých rokov, platby prichádzajú postupne a medzi podpisom zmluvy a refundáciou prirodzene existuje časový odstup.

Je to však veľmi dobrý dôvod prestať diskutovať iba o počte vyhlásených výziev.

Ak chceme zrýchliť výsledok, treba sledovať celý reťazec:

stratégia → projektový zámer → projektová príprava → povolenia → zmluva → verejné obstarávanie → realizácia → platba.

Stačí, aby sa jeden článok reťazca výrazne zasekol, a čísla na začiatku vyzerajú dobre, no stavbu na konci stále nevidíme.

Čo by som zmenil

Ak by som mal z celého problému vybrať päť praktických krokov, boli by tieto.

1. Väčšiu časť projektov určovať strategicky vopred

Rozširovať princíp IÚI tam, kde dáva zmysel.

Nie každá dotácia potrebuje územnú prioritizáciu, ale veľké miestne investície často áno.

2. Rozdeliť projektovú prípravu na lacnú a drahú fázu

Najprv jednoduchý projektový zámer.

Drahú dokumentáciu až po predbežnom potvrdení, že projekt je oprávnený, prioritný a má reálny finančný priestor.

3. Rezervovať financovanie pod podmienkou míľnikov

Predbežná alokácia nesmie znamenať nekonečné blokovanie peňazí.

Projekt musí napredovať.

4. Vybudovať spoločnú odbornú kapacitu pre malé obce

Nie 500 obcí × 1 projektový manažér.

Ale kvalitný spoločný tím, ktorý pozná región a vie kapacity zdieľať.

5. Vytvoriť živý projektový zásobník

Nie excel uložený raz za štyri roky.

Ale databázu:

čo obec potrebuje – čo má pripravené – čo jej chýba – aký zdroj je vhodný – čo má urobiť ďalej.

Menej súťaženia naslepo neznamená menej kontroly

Toto považujem za dôležité zdôrazniť.

Strategický výber projektu nemá znamenať slabšiu kontrolu.

Práve naopak.

Ak vieme vopred, že projekt má dostať verejné peniaze, máme viac času dôsledne posúdiť:

• jeho potrebu,
• technické riešenie,
• ekonomiku,
• budúcu prevádzku,
• verejné obstarávanie,
• rozpočet,
• pripravenosť.

Rozdiel je iba v tom, že obec neinvestuje veľké peniaze do prípravy úplne naslepo.

Poľské nekonkurenčné ZIT výzvy sú v tomto dobrou ilustráciou: projekt je strategicky určený vopred, ale stále musí absolvovať formálne a vecné hodnotenie.

Menej súťaže medzi obcami nemusí znamenať menej kvality. Môže znamenať viac súťaže medzi dobrými riešeniami ešte vo fáze stratégie – a viac kontroly pri samotnom projekte.

Nie každý problém vyriešime eurofondmi

A ešte jedna brzda na záver.

Eurofondy sú významným zdrojom investícií.

Nemali by sa však stať spôsobom, akým obec financuje každú základnú potrebu.

Projekt, ktorý nedáva ekonomický zmysel bez 90-percentnej dotácie, nemusí dávať ekonomický zmysel ani s 90-percentnou dotáciou.

Po dokončení totiž zostáva obci:

• majetok,
• servis,
• energie,
• personál,
• opravy,
• budúca obnova.

Preto kvalitná projektová príprava nezačína otázkou:

"Koľko z toho zaplatí EÚ?"

Začína otázkou:

"Potrebujeme to a dokážeme to dlhodobo prevádzkovať?"

Čo z toho vyplýva

Slabé čerpanie eurofondov nemožno vysvetliť jedinou vetou "obce nevedia čerpať".

Na Slovensku máme extrémne fragmentovanú miestnu samosprávu a veľké množstvo veľmi malých obcí s obmedzenými personálnymi, finančnými a technickými kapacitami.

Drahá projektová príprava pred neistým výsledkom vytvára pre malé obce oveľa väčšie riziko než pre veľké mestá.

Správny princíp už pritom poznáme. Integrované územné investície dnes pokrývajú 2,41 miliardy eur Programu Slovensko a stavajú na strategickej dohode územia o tom, ktoré investície sú prioritné.

Poľský model ZIT ukazuje, že strategicky identifikované projekty možno následne podporovať nekonkurenčnými výzvami – bez toho, aby sa zrušila odborná kontrola projektu.

A Banskobystrický kraj má už dnes Rozvojovú agentúru, ktorá poskytuje obciam projektové a dotačné služby. Nemusíme teda nutne budovať novú inštitúciu. Oveľa zaujímavejšie je rozmýšľať, ako existujúcu kapacitu posunúť od reakcie na jednotlivé zákazky k proaktívnemu projektovému servisu pre malé obce. dobrykraj.sk

Celý princíp by sa dal zhrnúť veľmi jednoducho:

Najprv zistiť, čo územie skutočne potrebuje. Potom vybrať dobrý projekt. Dať mu rozumnú mieru finančnej istoty. A až potom investovať veľké peniaze do jeho prípravy.

Lebo cieľom eurofondov nie je mať čo najviac vyhlásených výziev.

Ani čo najviac podpísaných zmlúv.

Cieľom je dostať verejné peniaze do dobrých projektov, ktoré sa reálne dokončia a budú ľuďom slúžiť.

Zdroje

Pri údajoch o stave Programu Slovensko vychádzam z mesačnej informácie MIRRI/Eurofondy k 30. septembru 2026. Program má celkovú alokáciu 12,59 miliardy eur; 2,41 miliardy eur, teda 19,16 %, je určených pre mechanizmus IÚI.

Údaje o fragmentácii slovenských obcí a administratívnej kapacite vychádzajú zo Správy Európskej komisie o Slovensku 2026 a analýzy OECD pre Banskobystrický kraj.

Poľský model je popísaný podľa pravidiel Zintegrowanych Inwestycji Terytorialnych a oficiálnych materiálov programu Fundusze Europejskie dla Dolnego Śląska 2021 – 2027.

Informácie o projektovej podpore obcí BBSK a cenníku služieb vychádzajú z oficiálnych materiálov Rozvojovej agentúry BBSK.

Dátový a právny stav k 13. októbru 2026.

JUDr. Jaroslav Brada

právnik a hlavný kontrolór mesta Detva

Jaroslav Brada sa venuje komunálnemu právu, kontrole, verejným financiám a zrozumiteľnej komunikácii samosprávy. Pred zvolením za hlavného kontrolóra pôsobil ako právnik mesta a viac než desať rokov ako advokát. Býva v Banskej Bystrici.

Text vyjadruje odborný názor autora. Nejde o oficiálne stanovisko mesta Detva ani inej verejnej inštitúcie.